Wrzucam tu nowinki [b]Geologa, aby nie robić bałaganu na forum.[/b]
OSTATNIE ODKRYCIE JASKINIOWE W TATRACH - MESAĆNY TIEŃ
A OTO OPIS EKSPLORACJI TEJ JASKINI ZE STRONY SŁOWACKIEJ
WWW.SSS.SK JEST TAM TEZ PRZEKRÓJ JASKINI,
W PRZYSZŁYM ROKU WYBIERAMY SIE TAM ZE SŁOWAKAMI...
I. Vo Vysokých Tatrách objavený nový veľký jaskynný systém (28. júna 2004)
Vážení priatelia, jaskyniari,
práve sme sa navrátili z ďalšej náročnej akcie vo Vysokých Tatrách, kde sme objavovali jaskyne. Radi by sme vás, formou oficiálneho komuniké, oboznámili s naším novým objavom:
Dňa 28. júna 2004 dvaja jaskyniari zo Speleoklubu Univerzity Komenského, Igor Pap (37) a Branislav Šmída (35) objavili pri povrchovom prieskume masívu Javorinská Široká (2210 m n.m.), medzi Javorovou a Bielovodskou dolinou vo V. Tatrách, nový veľký jaskynný systém. Novoobjavená jaskyňa dostala od objaviteľov pomenovanie - Mesačný tieň.
Vchod do dnešného systému začínal pôvodne len drobnou, nenápadnou a ľahko prehliadnuteľnou prepadlinkou 0,5 x 1,5 m, ktorá tvorí ústie 25 m hlbokej priepasti. Jej objavitelia na otvor narazili náhodne, avšak vybavení speleoalpinistickou technikou, spustili sa hneď na dno šachty. Tu sa nachádzala len úzka, neprielezná trhlina, široká 10 - 15 cm. Z trhliny vanul oscilujúci prievan, ktorý naznačoval existenciu pokračovania. Objavitelia vchodu priepasti posúdili toto miesto ako celkom perspektívne a rozhodli sa uskutočniť tu sondážne práce. Počas niekoľkých akcií v júli a auguste 2004, kedy sa k nim pridal tiež ďalší zo spoluobjaviteľov novej jaskyne, Erik Kapucian (z rovnakého speleoklubu), sa im potom podarilo v trojici rozšíriť niekoľko komplikovaných a prácnych úžin, a úzkym, no klesajúcim meandrom postúpiť ďalej a hlbšie. Jaskyňa Mesačný tieň tak v priebehu leta dosiahla 100 m dĺžku, pri denivelácii -52 m.
K zásadnému prielomu v postupe došlo nakoniec 20. augusta 2004, kedy sa I. Papovi a B. Šmídovi, a spolu s nimi tiež jaskyniarke Gabike Majerníčkovej (Speleoklub Šariš) podarilo nájsť pri dne jaskyne, v zložitej závalovitej kaverne, logické pokračovanie jaskyne. Dostali sa doň rozšírením útleho priechodu v nebezpečnom stropnom blokovisku, a potom rozšírením extrémnej úžiny v drobnom komíniku. Bola objavená prvá väčšia dómovitá kaverna jaskyne, a z nej vybiehajúca strmo klesajúca mohutná galéria, v ktorej objavitelia prešli prvých 200 m. (Na tejto akcii významnou mierou asistovali aj ďalší členovia Speleoklubu UK a Speleoklubu Šariš.)
Ďalší prieskum Mesačného tieňa napredoval aj v nasledujúcich dňoch, a vďaka vynaloženému úsiliu a odvahe objaviteľov a prieskumného tímu dosahuje dnes systém Mesačný tieň pozoruhodnú dĺžku 2,5 km, pričom podrobne zmapovaných je už 1700 m chodieb. Novoobjavená jaskyňa sa tak stala v priebehu neuveriteľne krátkeho času 3. najdlhšou v slovenskej časti Vysokých Tatier. (Najdlhšou jaskyňou je tu Javorinka s viac ako 8 km, dlhšia je zatiaľ aj sprístupnená Belianska j.) Mesačný tieň dosahuje od vchodu po známe dno deniveláciu -160 m, čo radí túito jaskyňu k najhlbším na Slovensku.
Jaskyňa má vysokohorský charakter, nápodobný JMN či niektorým jaskyniam v poľskej časti Tatier. Tvorí ju trojrozmerný labyrint veľkých, strmo spadajúcich, pôvodne vadóznych galérií (chodby dosahujú až 10 - 15 m šírku a 8 - 12 m výšku), ktoré sú poprepájané fosílnymi sifonálnymi úrovňami a recentnými meandrami. Sú tu aj väčšie sály (napr. dóm Varhany, Hassanova sieň) a tiež priepasťovité stupne (najhlbší zatiaľ 35 m hlboký, studňa s mohutným profilom 6 x 20 m). V chodbách s dnovými zárezmi a facetovanými stenami sa nachádza alochtónny náplav (kremencový a žulový štrk). Jeho frakcia dosahuje neraz enormných rozmerov: v chodbe Kremenných vajec boli nájdené obliaky s priemerom 30 - 50 cm! Niektoré chodby sú zarezané v dne do nekrasových bridlíc. V jaskyni sa nenachádza skoro žiadna sintrová výzdoba.
Pôvodná celistvosť chodieb Mesačného tieňa je silne poznačená neotektonikou (mladé zemetrasenia). Toho odrazom sú neraz labilné (a pracujúce!) závaly a nebezpečné blokovištia. Pohyb v jaskyni je tým značne sťažený a je potrebné byť absolútne obozretným.
Jaskyňa leží vysoko v horách, je fyzicky náročná, nedostupná. Jej prieskum by nebolo možné zvládnuť bez zaistenia komplikovanej expedičnej logistiky. Kým sa tu jaskyniar prepracuje do veľkých chodieb, je nútený zvládnuť niekoľko úžin a zalomení na hranici priechodnosti. V jaskyni je tiež pomerne nízka teplota (3 - 4 celziové stupne). Zdolať ju a bádať v nej dokáže len skúsený, odolný, a dobre fyzicky stavaný jaskyniar, zvládajúci lezeckú techniku.
Jaskyňa Mesačný tieň bola (jej objaviteľmi) ihneď po prieniku uzavretá (pred nepovolanými návštevníkmi).
V prieskume nového systému sa bude naďalej pokračovať, pričom akékoľvek práce a speleologický prieskum tu budú viesť a koordinovať objavitelia jaskyne a Speleoklub Univerzity Komenského, v spolupráci s prizvanými priateľmi, jaskyniarmi z niektorých speleoklubov Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS) a špecialistami z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
Na uvedených výsledkoch sa podieľali títo jaskyniari: I. Pap, B. Šmída, E. Kapucian, Z. Ágh, M. Griflík (Speleoklub UK), J. Ondruška (Jask.klub Dubnica n.Váhom), M. Hačo (OS Pl.Podhradie), G. Majerníčková, Tina Majerníčková, J. Bakičová a Peťo (Speleoklub Šariš). Úžasnú fotodokumentáciu z novoobjavenej jaskyne vyhotovil známy moravský fotograf a speleológ M. Audy (ČSS).
Širšiu správu o objave jaskyne Mesačný tieň, o sondážnych prácach a postupoch v nej, ako aj o jej morfológii, genéze, výplniach a perspektívach, či o nových objavoch, ktoré môžu nasledovať, nájdete v najbližšom čísle Spravodaja SSS 3/2004, ako aj v iných médiách.
Záujemci o spoluprácu pri speleologickom výskume jaskyne Mesačný tieň sa môžu kontaktovať na:
02 / 4342 5627
sandia@nextra.sk - Braňo Šmída
0903 / 967 836 - Igor Pap
0905 / 847 949 - Erik Kapucian
Objavitelia jaskyne, v pondelok 6. 9. 2004 v skorých ranných hodinách
II. Mesačný tieň (-371 m) - druhá najhlbšia jaskyňa na Slovensku!!
V dňoch 19. a 22. júla 2005 boli v Mesačnom tieni vo Vysokých Tatrách (Spišmichalova dolina, masív Javorinská Široká) zrealizované skupinou výskumníkov zo Speleoklubu Univerzity Komenského a Speleoklubu Šariš veľmi závažné postupy, po ktorých sa táto pozoruhodná jaskyňa stala 2. najhlbšou na Slovensku.
Po úspešnej letnej sezóne 2004, kedy sme jaskyňu objavili (26. júna, trojica I. Pap, B. Šmída, E. Kapucian), prepracovali sa tu úžinami náročného prístupového meandra do veľkých strmých chodieb a značnú časť ich 2,5 km labyrintu precízne zmapovali, sme vytipovali niekoľko marginálnych miest k ďalšiemu pokroku. Jedným z nich sa javil aj koniec kľukatiacej sa chodby KREMENNÝCH VAJEC, v závale so zreteľným, niekde nižšie sa strácajúcim prievanom, v hĺbke -121 m od vchodu (viď Spravodaj SSS 3/2004). Po transportoch 11 kg elektrocentrály Honda, ktorá ako zdroj energie poslúžila aj pri technickom vylezení časti obrovského komínu v dóme Šariš (zatiaľ asi +30 m, I. Pap, B. Šmída), až do perspektívnych partií, sa tu začalo s rozširovaním zúženín pomedzi bloky.
Dňa 19. júla 2005, po troch odpaloch a prehrabaní sa cez suť malou šachtičkou, skupina vedená I. Papom, sestry G. a F. Majerníčkové a J. Vykoupil nakoniec postúpili do nového subsystému jaskyne Mesačný tieň, v podobe čoraz viac sa rozširujúcich chodieb, príkrych galérií a ukážkových meandrov (v dĺžke prinajmenej 400 m), až do hĺbky -220 m, kde ich zastavil priepasťový stupeň... Tu, v profile chodby 4 x 3 m, bol cítiť nesmierne intenzívny zostupujúci prievan... (Dvojica B. Šmída a P. Imrich toho dňa po spolutransporte centrály objavovala nové priestory v dĺžke asi 150 m vo východnej periférii jaskyne.)
Po nevyhnutnom fyzickom odpočinku a zabezpečení materiálu (laná, spity, karbid, potraviny) sme vyrazili do Mesačného tieňa opäť na trojdňovku 21.-23. júla. Vzhľadom k očakávanému postupu do hĺbky sme vystúpili na błąd ortograficzny!!! už v podvečer 21. júla, aby sme celý plný nasledujúci deň mohli od rána uskutočniť ŤAŽKÚ akciu. Posilnený tým sme rozdelili na tri efektívne pracovné skupiny: I. Pap s E. Kapucianom mali vystrojiť záverovú priepasť a postupovať vpred "až čo to dá". Skupina vedená B. Šmídom + J. Vykoupil, G. Majerníčková, sme mali postupovať v ich tyle a od priepasti súbežne všetky novoobjavené priestory aj mapovať. Tretie zoskupenie, P. Imrich, F. Majerníčková a M. Hajduk sa mali napojiť na už fixovaný polygónový ťah v závere Kremenných vajec a potiahnuť mapovanie až po začiatok mapovania druhej skupiny, tak, aby sa zabezpečilo korektné zistenie denivelácie. Tak sa aj stalo a náročná akcia prebehla podľa pánu, opäť úspešne a bez akýchkoľvek incidentov. Prvá, "útočná" dvojka rýchlo prekonala 10-metrový vertikálny stupeň a rozlámanými chodbami zostúpila ďalej do ozrutnej dómovitej chodby so šírkou najmenej 15-20 m (ale v jej závere dokonca až 40 m!), vysokej 10-15 m. Na jej spodku sme sa potom pomedzi bloky dostali v hĺbke -320 m k zúženinám, kde sa stráca slabší vodný tok.
Hlavné pokračovanie jaskyne bolo nakoniec nájdené v závaloch vrchnejšej periférie chodby - skoro dokonale okrúhla horizontálna prepojka, s takým prievanom... že tu zhášalo plameň nažhavenej karbidky! Rúrovitá chodbička viedla do ďalšej ohromnej kaverny, do šikmého dómu 40 x 50 m (s výškou do 20 m). Prvoprieskumnícka dvojka sa tu po riskantnom voľnom lezení stupňov dostala do ďalšej priepasti a v jej priebehu do okna, vedúceho do tiahleho meandra. Odtiaľ vedie chodba priemeru 3-4 m do ďalšieho dómu (20 x 15 m) a končí úžasnou priepasťou/komínom, hlbokou 30-40 m, vedúcou však do výšky prinajmenej 80 m... (V dokonale oválnom profile tejto mohutnej šachty v šírke 10 m si prieskumníci nepripadali vôbec ako v podzemí Slovenska, ale snáď niekde vo Velebite...) Labyrintom sifonálnych chodieb s blatom sa podarilo prieskumníkom dostať až na dno šachty, kde načapovali chodbu s aktívnym tokom (o výdatnosti 5-6 l/s). Tá končí zníženinami skalného profilu, ktoré sa zatiaľ nepodarilo prekonať. Voda odteká nevedno kam... Presne tu, v hĺbke -371 m, je najhlbší bod doteraz známeho rozsahu jaskyne Mesačný tieň.
Novoobjavené priestory jaskyne sú nad očakávanie rozľahlé. Príkra obrovská chodba v úseku pod -220 m (tzv. TATRA OPEN) pripomína závaliskami, strmým spádom (aj viac než 45 stupňov) a mohutnosťou skôr jeden celistvý dóm. Pochod tu, po nekonsolidovaných blokoviskách, plný stredne náročného preliezania menších stupňov, je celkom obtiažny, namáhavý a aj reálne nebezpečný. (Výstup na povrch z -300 m trval tým najskúsenejším a najvytrénovanejším spomedzi nás najmenej 3 hodiny. Bude treba preto už rozmýšľať nad bivakmi.)
Zdá sa zatiaľ, že aj tu je dôvodom úklonu chodieb (ktoré pripomínajú zjavom Gouffre Berger, či "nočnú túru Tatrami") medzipoloha bridlíc, ktoré pod závalmi tvoria akiste kvázi nepriepustnú bázu. V labyrinte najspodnejších chodieb jaskyne je zase možné pozorovať učebnicovú škálu stenových prúdnicových mikroforiem a fantasticky symetrické sifónovité kolená. Prieskumníci tu tiež pozorovali nánosy blata a ílu, avšak až do výšky 40 m rel. nad dnom! Či sa táto partia dokáže behom väčších prívalov vôd zatopiť až do uvedenej výšky, ukáže až ďalší prieskum... V každom prípade, budeme pri tom obozretní.
Nová časť jaskyne má odhadom najmenej 2 km, pričom sú tu aj panenské odbočky a "do čierňavy zívajúce otvory"... Z tohto sme zmapovali zatiaľ asi 700 m (presnejší údaj po výpočtoch), samozrejme, sústredili sme sa na hlavný ťah. Celkový rozsah Mesačného tieňa je teda dnes už ďaleko cez 4 km chodieb a jaskyňa sa tým pádom stala po Javorinke už druhou najdlhšou v slovenskej časti Tatier a patrí snáď už aj do desiatky najdlhších lokalít Slovenska.
Uvedené postupy sme realizovali aj vďaka výnimočnej podpore a zázemiu, ktoré nám poskytujú mnohí miestni obyvatelia. V prieskume pozoruhodnej jaskyne Mesačný tieň budeme pokračovať. Najprv bude nasledovať podrobné mapovanie, potom vytipovanie perspektívnych miest, a nakoniec, snáď nás ktorési z nich opäť pustí, hlbšie a ďalej do útrob błąd ortograficzny!!! Široká... Podrobnejšie informácie o nových objavoch nájdete v najbližšom čísle Spravodaja SSS.
za prieskumný tým jaskyne Mesačný tieň
III. Čo nového v jaskyni Mesačný tieň
Na teraz už predposlednom zostupe do útrob Mesačného tieňa, 22. júla, kedy útočná dvojka Pap a Kapucian došli až po métu -371, nám bolo jasné, že bez podzemného bivaku sa to už nezaobíde... Aj tým, čo trasy diery znajú, to trvalo von z -300 najmenej zo 3 hodinky, a cez hranu vstupnej šachty sme sa prevalili s vyplazeným jazykom...
A tak sme sa na 4-dňovku(!), v čase od SO 30-ho Júl do UT 2-ho Aug, na "nie-fajnovú" ACTION, spojenú s transportom všetkého toho nevyhnutného pre stabilizované podzemné žitie, odhodlali tentoraz piati: I. Pap, B. Šmída, Z. Ágh, R. Židek, a, a to je neuveriteľné, aj P. Barabáš (plus jeho kamera).
Život raz už býva taký: to kvantum matrošu, jedla, variče, stany, spaciaky, karimatky, a čo ja viem, čo ešte, na každého jednoducho vyšli DVA vaky: jeden na chrbát, jeden pod pazuchu. Rozdelenie podľa hmotnosti: od "peny", po "mamutov". Do -320, kde sme na nehostinnom plató rozložili kemp, to trvalo, aj
błąd ortograficzny!!! vcelku zdatnej zostave (Rado je vraj akýsi 8-y v svetovom pohári v snowboarde) - iba 8 hodín(!!) Trápenia, tlačenia, ťahania, trhania, hádzania, kopnia, prekladačky, či reťazového podávania si "vačúrikov". To, že sme si pred akciou naštudovali vopred manuál "Čo všetko do bivaku" (z monografie Velebit, 1998, s.99-100 ), pomohlo, nezabudli sme nič - ani dva balíky záchodového papiera (ou... ovšem... s výnimkou tyčiek na jeden zo stanov...). Zabudli sme si však prečítať kapitolku predtým, s.99 - "To správne miesto"... a tak sa aj znalci metodiky bivakovania v studených dierach, ako málokto, kategoricky sekli... Z večného dažďa v dóme sa rozprskoval aerosól, a to do tak 2-hej po polnoci spôsobilo poriadny oros spaciakov v jednom z otvorených stanov... A tak keď sa Braňo zobudil, a pobudil zbytok jeho chrápajúcej spolu-osádky (Zolo a Paľo), že stan treba otočiť o 180 stupňov, a hlavy tiež, k otvoru stanu, to ste mali počť ten FRFLOT!!
Spali sme tradične - 12 hodín. Na druhý deň časť osádky von, a s trochou blúdenia, a popritom čosi filmovačky, im to trvalo iba nejakých 5 hodín. Von vyliezli, ako to už na Širokej bývava, do poriadnej búrky... a Barabáš sa zaprisahal (inak už po druhý raz po Venezuele), že do jaskyne viac nevkročí. (A zas mu neveríme.) No a potom dvojka Pap a Šmidke: exploration. Hlavný cieľ: vôbec sa začať v tej spleti freatiky okolo -300 orientovať. Hlavné vodítko: smery a intenzita prievanov, prípadne ešte profil chodby tak nad 5 x 6 m, a nesmelo to moc stúpať. Nekočiť - mohlo. Braňo vŕtal diery na spity, Igor zlanoval. Niečo slepô, niečo "dále". Najzaujímavejší segment toho dňa: akoby "Totesgebirge-ovské" úrovne, v amplitúde tak 30 m, ktoré skončili - LESOM ŠÁCHT. Tak sme to nazvali. Igor jednu z nich prezlanil, do asi -340, a videl tak do -360. Samozrejme, skončilo nám lano. (A Braňo zatiaľ našiel ďalšie tri iné jamy...) Potom ešte inde velikánska šachta, nejaká siahodlhá ozvena...
Výsledok tohto dňa: reálne tak 800 m novo-chodieb.
Spali sme potom 13 hodín.
(A na ďalší deň sme ešte pri výstupe našli nejaké prievany a odbočky. A potom vonku na chodníku skoro stúpili na hnusnú, zmiju, tučnú ako brvno...) No, vyzerá to zaujímavo. 5 kilákov je akiste za nami. Ide sa mapovať.
IV. 71 hodín pobytu v jaskyni Mesačný tieň
Ďalšou action v Mesačnom tieni (5.-9. AUG 2005) sme mienili rozšírenie kapacít bivaku, pre Prešovčanov, a prieskum aspoň niektorého z "minulých" pokračovaní. Pätici P. Imrich, J. Vykoupil, G. a T. Majerníčkové (Spk Šariš) a L. Lešták (Speleo Rožňava) sa podaril zniesť všetok vercajg na spanie, a tak, do bivaku za 6 hodín, a keďže 2/5 tejto zostavy tvorili babizne, dodnes hodiny hútame nad tým, ako je to možné(?), že nám to isté predtým, rovnakej, ale čisto mužskej zostave, pomaly samý sportsman, trvalo o dve hodky navrch... (Bivak má teraz kapacity už 10 lôžok... ovšem, niektorí jedinci si robia nárok na 2 spaciaky... :-) inak, ŤAŽKÝ komfort, už zbývajú len telka a kempingový stolík... (nad nejakými skladacími stoličkami veruže aj rozmýšľame!!)
To bolo v sobotu (okrem vynášky do kopca). Šmidke a Kapučíno to zmákli napred, do bivaku za 2,5 hodiny, a vybudovali "plató" na stan aj pre Prešov. SLASŤ, povyrovnávať "dlžku" na karbidovú frakciu v pôvodnom zborenisku s blokmi ako váľandy...
V NE sme sa rozdelili: Šmída, Lešták a Kapucian sme sa vybrali do takmer najspodnejších freaťákov. Prvá dvojka namapovala zo 200 m už spoznaného (oh... teda vlastne, ani neviem ešte presne, bahnitý zápisník mi kvasí ešte stále v kufri!!), ale zastavili nás - ďalšie šachty. Tak zo 6 ich bolo... aj cez 10 m rúry, hlbokô, ale - nemali sme lanko...
Teda vlastne mali. Jednu, pätdesiatku statičnú, to však už medzitým strčil do parádnej 35-ky (zvanej SLNEČNÝ DÁŽĎ, a ktorú sme predtým lokaliz Braňo s Igorom Papom), samozrejme, akože inak, ako vždy - sóloskúmajúci Erino Kapucian. Keď sme naň potom cez hroznú spŕšku v šachte revali: ČO TAM JE? ČO TAM JE... len niečo v zmysle: "Dá sa, prekopeme to..." - a - stratil sa. Braňo sa teda vybral za ním.
Dole bol drobný aktívny odtok, no malé chodbičky, miestami až overal trhajúce ostré plazivky. Keď sme sa tadiaľ pretláčali, mysleli sme si asi dačo v zmysle - Kriste-Pane, keď to
błąd ortograficzny!!! povalí zopár stovák m, tak to bude horor... Aj táto epizóda však skončila, a vypľulo nás to znovu do obrovskej chodby (š.15-20, v.5-10), avšak s riekou už riadnejšieho kalibru. VELÍKAJA ŠIRÓKAJA, nôtil si už Erik... Tak 15 l/sec, ale vonku riadne leje, schladil ho hneď Branislav. Po riečisku sa bolo treba močiť, a tak sme v hlbinách použili okrem sily už aj mozgovú logiku: snažili sa vystopovať continue v záplavovom fosíle ponad to. ÁNO! Chodby jak ďábel, ohromné meandre, závaly, do toho nejaký ten "dómik" (jeden chodbovitý má tak 60m na dĺžku). A keď nám už hasli karbidule, a vyzeralo to návrat s Tikka-svietidlami, stanuli sme nad tak 20-kou dierou do hĺbky, a dole niekde vzdialene hukot vodnej turbíny... Poďme reku späť, povedali si dvaja Velebitiari obití, tak toto bude nabudúce akiste "prechádzka ružovým sadom"...
A tak sme stanuli na novej méte -385, a kamene hádzali ešte hlbšie. 400-ka už určite padne. Vyhodňare zatiaľ mapying okolo kempu.
Pondelok: Časť osádky vonká. (Nič moc, keď sme sa vrátili z akcie o 23.00, a máte vstávať o 1.00 v noci... :-) Hodina zbalenie matrošu, zahnanie hladu a vyhnanie iných potrieb, potom zo štyri hodinky "stupák" vonká, prezliekanie v lejavici, 2 hodiny zostup... prípadne ešte 4 hodiny šoférovania smer Západ.)
Tí, čo sme mali morál/čas navrch (Šmída, Imrich, Gabča Majerníčkovie), sme si v PO v dierke len hoveli. Ako? Mapovaním KNÓSSOSU hneď za bivakom. Freatické trubičky tak 2 x 3 a viac metrov na výšku, a - VŠADE TO IDE. Nakoniec sme mapovanie ukončili s tým, že dosť(!), lebo, aj keď - znovu ďalší menší dóm, a chodba na kráčanie(!!!) - treba sa nám pozrieť aj na plazivku s nasávajúcim prievanom obďaleč. Závaliská, potom úžiny, potom bahno, no jednoducho - STRAŠNÉ SVINSTVÁ. A keď sa cez to všetko Braňo presúkal, a odhrnul pred sebou silotlakom helmy posledné vadiace bloky, pozerá jak puk - stany...
No ale chvalabohu: aspoň jedna chodba, čo v tejto diere skončila neperspektívne: rovno v bivaku. V UT sme (mierne vyšinutí) vyliezli von a tam nás čakala záľaha snehu. (Vždy však lepšie, ako rovno do búrky a monzúnu.)
Vyzerá to tak, že akcijka najbližšie bude veru poriadne "ostrá".
PS: Tú hnusnú tučnú zmiju... prečo by sme ju mali za....ť, vyzeráme snáď na to? (S láskou sme si ju ovinuli k hrudi, premysleným ťahom ju lapili za hlávku, dali jej pod zúbky tyčinku, a vytlačili do ampulky jedík... dobrý vraj na reumu... :-))
PS2: Lepšie stretnúť hada, ako medveďa, ktorý nás už v Bielovodskej, vlani, a z iba asi 10 m, "prerazil", jako NIČ. Váľali sme sa vtedy kriakoch ako ..... a keď sme macíkovi pozerali (aj v tej tme!) z očiek do tých jeho, či nám nebodaj nechce zakusnúť do stehna (ako v jednom filme s AHopkinsom), vyčítali sme mu z nich, že má z toho evidentne potešenie, ako sme sa mu UHLI... Ale potom, tiež pálil do lesa, jak guľa.
V. Na aorte(?) Širokej, -422, a 1750 nových m
Už od siedmej "ráno" pobehuje po nehostinnej sieni s bivakom nocou na kosť premrznutý jaskyniar, a buntoší čelovkovo-výsluchovou metódou 7 zbylých (chrápajúcich, snívajúcich o ženách, či potajme papkajúcich sladkosti...), aby povstávali aspoň o tej desiatej... Áno, aj
błąd ortograficzny!!! vyzerá začiatok ďalšej action v Mesačnom tieni, kedy vás z lona vyhriateho spaciaka vypudí najskôr tlak v močovom vaku... :-)
Poďme však k veci: Samozrejme, hlavným zámyslom ďalšej z výprav do útrob Javorinskej Širokej vo VTatroch bolo preniknúť ďalej po tu nájdenej, už kapacitne väčšej riečke (viď príspevok v tejto Knihe odkazov z 10. 8. 2005). Tentoraz sa na to podujala čisto pánska jazda: I. Pap, B. Šmída (UK), P. Imrich, J. Vykoupil (Šariš) J. Stankovič (Minotaurus) a trio Michal, Adrián a Tomáš Megelovci (Sekcia jaskynného potápania).
Nejaký ten transport (plynové bomby, cukor, Harmasan, ktosi si dokonca priniesol už aj papuče... ale aj centrála je už okolo tristovky), a od 2 do 5 hodín sme stanuli v bivaku všecia. A všecia sme sa na druhý deň vybrali nájsť posledný bod, dosiahnutý posledne Šmidkoňom a Kapučínom.
To sa ale nepodarilo! V zmäti meandrov, blokov a divočiny všakovakých iných priestorov sme ani za .... nemohli lokalizovať šachtu ?P20, kde naposledy mlelo dolu vodu, akoby na riadnej kaskáde... Mapérskemu družstvu sa na dôvažok (akoby hĺbkou natruc :-) pošramotilo meracie pásmo (mali merať odtiaľto späť smerom k táboru), a tak bol vytvorený ďalší pozoruhodný rekord tejto jaskyne - až(!) dva(!) namerané polygóny... Ale nič to: Stankovič naliezol kdesi do závalu, a prešiel na zónu prítoku, kde je poriadny labyrint (aspoň 500 m) všehochuti priestorov, vraj aj akýsi chodbovitý dóm s dĺžkou 50 m, a - "všade to viedlo", chodbami, takže sa Jaro z obavy stratenia sa napokon vrátil...
Trojica Pap, Šmída a Michal Megela zatiaľ ňúrala, kde by len mohol byť ten "stratený" priechod ďalej po vode... Nenašli. Ale našli dačo inieho: dieru, až k blatovým nánosom v nízkych chodbách, kdesi pod tým šum vodotoku. Kopme! ide to, aj žymarom, aj Stop-Petzlom, zahlásil jeden z nich pred okienkom, zníženým bahnonáplavom. Kašlime na to! spriadal svoje hypotézy iný, mysliac tým fakt, že nad riečiskom by iste mali byť väčšie, záplavové chodby, ktorými sa dá mladosť/zúženosť inicial-riečiskovej zóny obvykle nadísť.
A tak vyliezli svorne napokon pomedzi bloky akúsi dieru, a potom?
Hmm... potom sme kráčali - do aleluja. Nádherné riečiko, zákruty, dokonca aj drobné kaskádky a vodopádiky, premyté sivobiele steny, do toho rohovcové polohy, valúnové terasy, meandre, chodby, rozporovanie, skôr však rýchla chôdza... potom sme sa aj namočili cez okienko do vodule... sifóny, nad-chodby, dva prítoky (jeden dokonca priamo na kremencovom podloží!!), tak 2 - 5 l/sec. (odkiaľ to ide?), foslne, dokonalé okrúhle TUBUSY (či ideálne paleosifóny o profile 3 m)...
No, "tam" to trvalo 3 hodiny, a v podstate sme sa ani raz nezohli... Keď už sme dodýchavali silami, a odhadli sme TO tak na 1 kilák (a vzdušnou čiarou tak 400 - 500), ROZBEHOL SA ešte jeden z nás vopred, zistiť, aké nás čakaju fígle a prekážky tejto jaskyne ďalej. 200 m v takmer priamočiarej chodbe s prievanom... zas to obišlo sifón na vzdušné riečište... a ďalej - voľná trubica, a tma...
No - HROZNÉ!!! Fyzicky dosiahnutá new/hĺbka: -422 m.
(a pozn.: aj za sucha na povrchu valilo v riečke opäť tých 15-20 l sekundových, teda, pôjde asi o nejakú významnejšiu podzemnú žilu tohto kopca, stabilnejšiu... pánbožko však zatiaľ vie, odkiaľ sa formujúcu...) Naspäť bolo aj ZLE. Lebo, došli nám karbidky, a pri jednej slabnúcej Tikke a jednom Duu sme, veru, nevedeli nijakovsky násť cestu cez chaosy blokov späť... (Tj. riadne, a s krikom, a pískajúc, sme tam pobehovali!!) Izofólie už boli na krajíčku... ale v tej kose, okolo troch Celziov, premočeným, čo by to bolo platné... Nakoniec sme akýmsi zázrakom našli cestu vonká, a tam nás čakal, zodpovedne (iba takých zo 5 hodín...), Adrián. Že, ako bolo? vraví s kľudom...
Docela ťažká akcia. Traja šli po nej von, piati sme zostali. Mapovať (...aby bol MSluka spokojný... :-))) Potiahli sme topofilom celé POHOĎÁKY, čo je úroveň veľkých, pôvodne freatických chodieb 25 m výškovo pod bivakom, až po nástup do P35 SLNEČNÝ DÁŽĎ. Popritom sme vymazávali "otázniky". (Lepšie povedané - jeden otáznik vymazali, a dva nové pribudli...) Michal našiel, vo výbežku chodby KU ZÓNE -340, veľkú šachtu ELEKTRA. Prieskum: nabudúce. Michal a Braňo potom kopkali v jednej nevýraznej jamke s blokmi, a skoro ich to napokon "zhltlo", do poriadnej šachty, aspoň P20. KAMEŇOŽRÚT, prieskum: nabudúce. Adrián a Braňo, vykresľujúc DÓM-NIJAK, pozreli "lepšie" do jeho steny, tam vylúpili z diery s prievanom (ŽIŠKOVE OKO) zopár kúskov tektonizovaného vápenca - a veľká šachta tak 8 x 20 m (alebo počiatok ozrutného meandra?). No čo... prieskum: nabudúce.
Lebo, všetko lano zobrali so sebou Jaro a Tomáš, do LESA ŠÁCHT. Tu, 8 nabúchaných spitov, zatiaľ 3 zlezené priepasti, parádny meander, nejaké slabšie riečisko, na konci sa treba do toho "oprieť" (kladivkom a sekáčom?)... Tiež: nabudúce.
Koncový rezult za túto akciu: tak 1750 m objavov. (Ale, svaly, a aj tam, kde je len tuk, či mozog, nás veru bolia z toho všetkého až poteraz, čo toto píšeme!) :-))
VI. Razia na Širokej
Vazeni priatelia jaskyn,Tatier a prirody!
Bohuzial musime konstatovat,ze znovu doslo k stretu ochranarov s speleologmi. V snahe zabranit dalsiemu vyskumu fenomenalnej jaskyne MESACNY TIEN bola dnes zorganizovana mnohopocetna trestna vyprava TANAPU sprevadzana najatou SBS a prislusnikov PZ SR.Hned od zaciatku bolo evidentne,ze komando bolo informovane a presne nasmerovane z vnutra nasej materskej organizacie SSS!
V tomto pripade neslo o ziadnu zachranu Tatier,alebo miestnych biotopov.Islo o dobre premysleny cin jednotlivca snaziaceho sa zlikvydovat uspesnu konkurencnu skupinu aj za cenu sproteho udania. V jaskyni momentalne uz 4 den neunavne posobi prieskumny nic netosiaci team,ked jeho ostatnu cast este stale vysetruje policia.Pri vchode hliadkuju dalsi policajti.
Prieskum jaskyne MESACNY TIEN mozno bez nadsadky oznacit nijak inac, ako zlatymi pismenami v dejinach Ceskoslovenskej speleologie. Dnes sa niekdo snazi toto dielo sily,umu a vytrvalosti poskvrnit svojimi ambiciami a komplexami.NEDOVOLME TO! Dalsie podrobnosti v nasledujucich dnoch.
VII. Nádherná action v Mesačnom tieni
Ale, udavačstvo, sa chlapi už dneska moc nenosí... A ani nové jaskyne tým neobjavíte. :-) Akurát sa čoraz viac vysilujete. (Aj zhovaďujete.) Viete, ešte aj tí rangeri(-ka) zo Št.Lesov TANAP-u, čo ste na nás pohecovali, vyjadrili nakoniec reálny úžas nad tým, že KÚ-OŽP v Prešove nám nebol schopný, a už je tomu presne 1(!) rok a 26 dní, vydať za tých 2000 vyhodených kačiek výnimku... a aj im je jasné, že MT sú povinní bádať (of course, aj chrániť) jedine jeho objavitelia. A nakoniec vše skončilo v kancli sympatického náčelníka PZ SR, kde sme si pri ponúknutom fajnovom čaji a kávičke zvesela zaspomínali na Javorinkových "zatopencov" z 91-ho... Že bolo okolo Lysej Poľany v poslednú NE a PO veselo, na tom sa nakoniec svorne zhodli všetci účastníci príslušných aktivít, a najmä miestni objavitelia, ktorí - nám fandia. Lebo, objav jaskyne Mesačný tieň je aj ich, a vďaka ich podpore, a zázemiu.
Ale, pravých jaskyniarov-prieskumníkov akiste zaujímajú viac výsledky, čo sa dialo v zemi, ako nejaké bezcenné spravodajské hrátky, a pletky, teda, k veci:
Za hlavnú prioritu ďalšej, plnokrvnej to explo akcie v Mesačnom tieni (by som sám povedal, že jednej z tu vôbec najlepších!) sme si určili - vytipovanie miest pre potenciálny, možno už II.bivak, niekde okolo -400ky (teda, hlavne niekde tam, kde by nás eventuálny príval nezaplavil ako myšky...). Vo štvrtok 22. 9 sme, ako to vyzerá byť najefektívnejším, vychodili na podkopce Širokej, a ku noci v pätici zostúpili do útrob MT, do podzemného kempu v (už exaktnejších, lebo hlavný ťah je už zameraný, aj vynesený) -284 m. Po štandardných 10 hodinách buvania sme potom trojica Braňo Šmída (UK), Michal Megela (Sekcia jask.potápačov) a Peter Masarovič (JK Dubnica nVáhom) vyrazili na front, po prúde objavenej riečky. V takejto zohratej (a hlavne neúnavnej) trojke sa nám podarilo dôjsť po posledne dosiahnutý bod v -422 m za krásne 2 hodinky. Tam sme freatickými nadchádzkami našli ďalší kus elegantného vzdušného riečiska, ktoré nás priviedlo až k sifónu na méte -433 m. (A Miško už dumká nad tým, aké fľašky si sem priniesť - a my sa na ich transport samo sebou že o to viac tešíme... :-))
To bolo asi po 5 hodinách. Viac sme sa už na vyhľadanie ciest ďalej do hĺbky ani priveľmi nekoncentrovali, lebo nás pustila akási veľká fosílna úroveň nad riečiskom. Miestami dokonale oválne trubice (tubusy) s facetami ako hrom, a priemerom tak 5-8 m, a to vsjo prekombinovanô niekoľkými, aj celkom veľkými sieňami (až dómami) s nekonečnými komínmi. Na šikminách je tu riadne, kvalitné bahníčko, kde sme zatiaľ aspoň v mysli "povyvíjali" nový typ výstroja: Blato-mačky a Prsto-pazúre. V úžasných egutačných jamkách sme tu našli unikátne minicintoríny netopierov. Ťažko povedať, prečo chodia umierať, a tak koncentrovane, iba do týchto jamiek... ale hneď nám aj napadlo, aby sme tu "nezarvali" kdesi aj my, ak voda stúpne povedzme tých 10-15 m (aj po tom sú tu stopy). No čo je najpozoruhodnejšie, v niekoľkých recentných komínoch sme tu našli semioválne kremencové valúny s priemerom takmer 1 meter(!!!). Teda, o čosi ešte vyššie môže valiť aj dáky mimoradnejší fosíl, a sem sa len jeho výplň prepadáva... Ale, však, tam sa ešte dostaneme. Rezultát tohto dňa: cca 700 m prienikov. Ešte sme tu nemapovali (však, akcia aj tak trvala 12 hodín a posledný sa, vycucaný, dovalil do bivaku o 2.00 v noci...), ale - vieme už generálne smery, a aj "nápojovú" priestorovú logiku. Tj. kde nájsť majoritné continue.
(A všetka česť Peťovi "Bebemu"-Rambovi Masarovičovi (1981) ktorý po celý deň nosil na pleciach plný transporťák!! Jednoducho - neúnavný MAN, takého by ste chceli v partii každý!) Mladučký Tomáš Megela a Miky Mikuš (Spk Muránska planina) zatiaľ zlanili ohromný šachto-dóm za rozlámaným ŽIŠKOVÝM OKOM, a načapovali sa na rozsiahlu prítokovú vetvu.
Ešte v noci dorazili ďalší dvaja borci, a tak sme sa rozdelili na sobotu na dva tímy: M. Megela, T. Megela a Zolo Ágh (UK) prebádali priepasti KAMEŇOŽRÚT a ELEKTRA; hlavne druhá z uvedených, P35, no to je parádička, a vedie do kratšieho horizontu chodieb, na konci zanesených. Z jednej strany tam fučí, a dá sa pokopkať, ale, kto by to v tejto mega-diere v týchjto momentoch robil... Skupina Šmída, Mikuš, Masarovič a Marcel Griflík (UK) sme zmapovali celú vetvu okolo ZÓNY -340. Na konci sú šachty, dve sme prezlanili, ale celkovo sme sa snažili vertikalitu nadísť, tým typickým Totesgebirgeovským spôsobom (napr. traverz bokom šachty) až na koniec horizontálne, a keď to tam skončilo, našla sa ďalšia oválna šachta, s poriadne studeným, "odtiaľ-niekde" sa valiacim prievanom...
Pôvodne sme ju chceli zísť v nedeľu, kedy ráno, o mierne masochistickej 4.00 hod. povstávala štvorica na odchod domov z bivaku, ale, povedali sme si: aby bol ten MSluka ešte spokojnejší, a nás navyše hrialo svedomie - poďme reku ešte raz mapovať! (Fuj, dva dni hneď
błąd ortograficzny!!! po sebe... ale čo už, že...) A tak sme spravili celý horizont pod tzvnou. IGOROM NÁJDENOU ŠACHTOU, horizontálne chodby (asi 200 m), končiace bizarne vyžranými korozívnymi sienkami, ktoré sme nazvali podľa ich prvoprieskumníka: TOM MG. Aj na tejto miniexpedícii teda padol najmenej ten jeden kiláčik novoobjavov, a o novej hĺbke som už vravel vyššie.
V zložení Šmidkoň, Bebe a Mikino sme to potom v PO 26. 9 vymákli vonká z bivaku za presne 2hod44min, čo bude možno po istú dobu rekord-time výstupu z tejto tak divokej, ale o to krajšej jaskynky. (A 82 hodinami pobytu v zemi sme sa radi pochválili aj v nami certifikovanej policajnej zápisnici :-)) Hold, dobrá partia - v takej sa darí!
VIII. Pri dne Hádovej ríše (Mesačný tieň)
Posledná action, pri ktorej sme dosiahli -433 m (Šmída, Megela, Masarovič), priniesla aj závažné časové zistenia (súvislosti). A to, že k záverovému sifónu Mesačného tieňa je to najmä - PRÍŠERNE ĎALEKO. Z expedičného pôsobenia je nám známy tzv. "bod zlomu", tj. keď sa v istom mieste vo veľkom systéme od nástupu na akciu (trebárs ráno) vytráca efektivita prieskumu a zásadne zvyšuje rizikovosť. The end of our cave sme zvládli v docela vyšportovanej a zohratej trojke z I.bivaku za 3 hodiny. Na návrat treba počítať (hore kopcom) zvyčajne viac, a na výskum už moc času, myslím tým v stave optimizmu, radosti :-) (a nie vyčerpania, apatie či stresu), ani neostane. Bolo teda viac-menej jasné, čo treba spraviť, aby sme pokročili do hlbín - vybudovať II.bivak.
Na to sa podujala multiklubová päťka (UK, SCD, Tisovec, Mur.planina), ktorá strávila pri záležitostiach naokolo toho v podzemí znovu solídny to čas: 77 hodín, resp. 3 noci. V prvý deň sme v podstate len zniesli do I.bivaku matroš. Karbid, nové potraviny, a zase tisíc kadejakých detailov, ku komfortnejšiemu prežitiu. (Lebo stále sa to tu spotrebováva, pre zaujímavosť, tak 1 litrovka plynová varičová/2-3 osoby/akcia. Už nám chýbajú len tie kempingové stoličky :-)) Okolo 17.00 sme už všetci zaľahli, aby sme ušetrili síl - na zajtra, na transport "balíčka" pre II.bivak, ktorý sme zatiaľ ale nevedeli, kam ho umiestnime. Zrejme niekde pri doterajšom dne, mysleli sme si, a aby nás náhodou-náhodou nezaplavila vodička, keď zaprší (sme sa aj trošku obávali...)
A bola to akcijka z tých pernejších. (Nabitý transportiak totiž neminul nikoho.) Po 5 hodinách sme už podvedome začali vyhľadávať TEN SPRÁVNY PĽAC. Samozrejme, pri vode to vyzeralo vábne, nádherné a pohodlné piesčité plošiny, Braňo však riadne presvedčoval, celou svojou váhou, aby sme nezmagorili, že je treba nájsť čosi nad potenciál-záplavovou zónou. Na takomto mieste sme zastali v tzv. DOKONALOM TUBUSE, čo je totálne guľatá fosílna freatická nadchádzka (s priemerom asi 2,5 m), 10 m nad riečiskom, s pohodlným prístupom k vode, sucho, pevný plafón nad gebuľkou, pocitovo dobré miesto... a tak všeličo, v zmysle zásad správneho a bezpečného bivakovania. Úpravy ležoviska, nájdenie systému v ergonomickom odložení a položení vecí (verte, dôležité!), a Pap a Šmída, čo zostávajú, si idú na dve hodiny pobuvať... a potom ešte do jednej po polnoci mapujeme smerom, od kempu k -433ke (zo 250 m). Tomy Megela, Mikino Mikuš a Janči Pavlík sa vracajú do I.bivaku. My dva pozostavší len dúfame, že sa im to podarí, a nenájdeme mančaft za dva dni niekde na trase vo forme "polotuhosti v izofóliách, a s ťažkými viečkami"... lebo, na trase späť je aspoň zo päť miest, kde sme aj znalci poriadne poblúdili (plus zlomené rebro), nieto ešte chalani, ktorí absolvujú trasu okolo rieky prvý raz...
Chlapi to však bravúrne zvládli. Uff.
Pavlík s Megelom potom vystúpili na ďalší deň k povrchu, a Mikuš mal za úlohu vyčkať ako poistka v I.bivaku. Keby dačo. Naša dvojka pokračuje opäť v mapovačke (podľa predb.nahliadnutia v zošite 370 m), obsiahneme tak až úsek po predpolsledný, mimikrový sifón, tzv. CUKRÁREŇ (lebo sme tu mali len štyri sladké tyčinky). Celôkom sa tu už začíname vyznať, a tak si na záver pridávame ešte nejakú tú exploration. Objavujeme ďalší prítok, zasky s ako hlavy (až stoly!) veľkými kremencami, tak 100 m. Voľné lezenie a trochu hazardu v meandri NA TEN SPRÁVNY SMER, 35 ma nad riečkou, končí však závalom, na ktorý si netrúfame. (Rozmliaždil by nás ako žaby.) Analyzujeme ešte nejaké neuralgické body (chodba s vycementovaným náplavom, jéje! treba kopať, plus dve veľké siene s komínovými špárami na hexcentrové polezenie).
Viac už sa nedá, dorážame posledné polievky (zase sme všetko spapali...:-), a - ta ho von, do toho krásneho farebného sveta!!(však to poznáte, sami) Miky nás čaká, krátke občerstvenie v jednotke-tábore, a tri hodiny k bezútešným a dorážkovým úžinám v úvode jaskynky. (Ako špatne začína, tak aj každá akcia tu nie moc pekne končí... teda, to myslím skrz tie drviče, zalamovačky, a deklovú rúru, kde vám vyklbuje panvu. No ale život je práve o tom, či nie?)
Len hútame, že výstup, tých 7-8(!) hodín, a to ešte nie ani od úplne od dna(!), je pekná zaberačka, a chôdza skôr typu škriabania sa po skalách, vzperov, vyťahovania sa, plus srdcobúšiace procesie každých 100 yardov...:-)))
Ale fajnovo sme si teraz dierku sprístupnili, tými postupovými miestami. II.bivak ešte posilníme o zo dve-tri lôžka, a to sa tam, v tej neľutostnej HÁDOVEJ RÍŠI bude naťahovať polygóny a kresliť mapky!!
No ale to už bude asi perina, tak vytiahneme lyžule a tulenie pásy... a poniektorí sa možno konečne naučíme aj lyžovať, veru.
IX.Mesačný tieň: VALÍ to ďalej
Ten mesiac odpočinku padol inak vhod. Doliečili sme si načaté priedušky, konečne si našli čas na prepucovanie karbidiek a pozašívanie overalov, sadli k počítaču a vyniesli čosi polygónov. A najmä, zas sa tešili na akciu, "viac ako", lebo, prieskum v MesTieni, tých 3 či 5 dní aj prístupom, teraz už vždy, to veru nie je len samé objavovanie, ale aj - pekná drina.
Počiatok zimy v Tatrách, to je však už aj čosi sniežiku. Dosť ľudí nás strašilo, že zhynieme v lavínach. (No čo, pre hlbšiu myšlienku... :-) Väčšiu zostavu tentoraz nivelizovali objektívny nález Zlatého Stafylokoka, ale napr. aj "spoločenskejšia" session na Mojtíne, kde sa potenciálna zložka teamu predrozložila, na ... V Lysej Poľane sme sa 2.12.2005 zišli napriek všemu deviati: Kapucian, Pap, Šmída (UK), Stankovič (Minotaurus), Imrich, sestry Majerníčkovie (Šariš), Balciar (R. Sobota) a, priravujúci sa už kdesi do soľných jaskýň Iránu, neodolal ani náš kamarát a špičkový speleofotograf Audy jr. (ČSS, Topas). Výmak do kopca bol tentoraz (pre perinu) o voľačo dlhší, trvalo nám to prakticky do zotmenia(!), ale po ceste do I. bivaku sme jednak transportovali, a hlavne - fotili - a pekné výsledky z toho, no však pozrite si sami, na -
http://audy.speleo.cz/MT/
(Priam vizionárskym snímkom, s hlbším významom, by sa mohol stať ten s č. 39 :-))) Ďalší deň sme sa rozčlenili na subekipy. Docela sa darilo: Imrich, Balciar a Majerníčkovie ženule zameriavali úsek (hnusné plazivky) spod P35 Slnečný dážď smerom na SV, a potom ešte "nadchodby potenc-záplavové" dosť veľké a rovné ďalej ku aktívu. SŠdouble Stankovič a Šmidkoň sa vybrali do koncových útrob: do cca -400 ich sprevádzali aj Marek Audy (fotenie) a Igor Balciar. Posilnili sme II. bivak (plus spaciak, karimatka, ďalší varič a potraviny) a zbehli, k noci, ešte k "teraz záverečnému" sifónu diery, a odtiaľ potiahli smerom späť 150 m polygónu. Silná dvojka Pap/Kapučíno zase naštartovala centrálu (Honda) do šachty P?(P120?) Mesačná stvora: vŕtanie, 10 spitov, len to tak fičalo, traverz na opačnú stranu priepasti, kde sa črtal čierny genetický otvor - a tam už chlapi zas, len kráčali... (alebo sa spúšťali menšími šachtami). 300 m objavov, rúry ako ďas, napája sa to na fosíly nad hl.riečiskom, ale sú tu aj diery KDESI-KAMSI. Treba ich len dobádať.
Šmída a Stankovič si vzali na ďalší deň na plecia náročnejší oriešok: namapovať celý hlavný úsek riečiska, a spojiť sa až s Prešovským meraním. Ono, je to veru dosť dlhé, i pocitovo, duševne, drobná strata nervov sa tu prejavuje aj u odolných týpkov (normálne, reflexívny strach z poblúdenia!), a celkom sme sa museli - premáhať - aby sme to dokončili. A tak sa z nás stali Roboty: bod, dĺžka, azimut, sklon, staničenie, zákres... a znovu! Za ten deň to bolo - 80x!! (Ani sme pri tom nerozprávali, strata času. No ale, zase pekných 600 m sme zrobili, aj s detailnými mapkami, kde je asi tak 100(!) otáznikov, a konečne je týmto pádom spojený celý hlavný spodný ťah jaskyňou, a vieme, kde sme, v priestore. Ale povieme, keď bude treba :-)) Peťo Imrich, Tina Majerníčkovie a Erino Kapucian preskúmali odbočku v Tatra Open, kde je asi P15, dolu zavalená, ale v náproti - okno niekde...
Ozaj, a skoro som zabudol na to hlavné!
Vždy na koniec akcedňa, vždy zásadne po arbajte, si v tejto jaskyni len tak niekde vybehneme... Tentoraz sa, už v SO 3.12, skoro na noc, vybral, rovno nad II. bivakom, hore Jaro Stankovič. Akousi príkrou blatovou tubicou, v ktorej zarážate čižmy do centrálnej ryhy-žľabu v bahne chodby, v horolezectve sa tomu vraj vraví - na žabu. (Tak chodba sa bude volať NA BLATOŽABU.) Vravel, že hore sa to roztrojuje... Dobre, vravím, ale najprv "pláca" (mapying), a potom "práca" (tj. vyberieme sa tam, pokukať sa :-)
Tak aj bolo. (Zatiaľ) 3 velikánske úrovne, rovno nad sebou. Tých 40 až 60 m nad riečiskom. Priemery: 5 či 10 metríkov. Jednou z nich (Jaro, pamätáš si, ktorou? ja už ani moc nie...) sme kráčali, nudne, rýchlo... - KORZO. Došli sme po hlbokú priepasť, na druhej strane pokračovanie... Druhé poschodie ešte väčšie, kaňonovité chodby s 10/15 m na výšku, a sú tu aj slušné siene, jednu z nich, veľmi peknú a prítulnú, sme pomenovali na počesť, ako Sieň dr. Jany STRAKOVEJ. Na "konci" smerom k vých-jaskyne, bolo už treba v koridore poliezť dáky stupeň; ale viete sami, čo robí adrenalín, ak ste na záver akcie znavení na smrť - nechali sme to radšej na pokoji. Na opačnú stranu - HIEROGLYFOVÁ chodba. Dokonalý freatický ovál, s pitoresknými prievanovými obrazcami (sadrovec?), no fantazíja. (ani tam sme to nedošli...) Tretia úroveň... no - voľačo tam bolo. (Matné rozpomenutie, nazerali sme, ešte, o prepojku vyššie, do štvrtej úrovne... prepánaJána... a tiež tam bol obrovský meander, smerujúci mimo rieky, do útrob błąd ortograficzny!!!.)
300, ak nie 500 metríkov brutto padlo určite.
Fajnovo, v sifóne možno ani nebude treba noriť (inak, išlo by to, asi 80 cm svetlosť na výšku), snáď ho obídeme.
Teraz len hútame, Jaro je promovaný matematik, hneď sme zjednodušene zanásobili, ak bude úrovňovitosť pravidelná, od tých -250 (kde začína) do -400, na tak dlhom priamom úseku okolo podzemnej riečky, a ešte, nebodaj, keby to začalo priestorovať - ktože to bude mapovať? :-))
V pondelok sme vyšli spod zeme, len pre info, z II. bivačiku to spravil TEN, čo musí vždy zamkýňať jaskyň (lebo všetci sú leniví, sa tomu podučiť...), za 2 hodiny. Veď, čo už sa vo vlhkej a studenej diere zdržovať, keď máte po tom...
Akcia sa vydarila. Až natoľko, že borcov v jaskyni neiritoval dokonca ani prinesený Playboy(!) Kočky v ňom boli boli riadne, nó, ale znavených jaskyniarov v pánskom magazíne zaujala najviac asi červená "perla" menom Alfa Romeo Brera.
Výskum sme zakončili hore v doline v metelici, že Erikovi sfúklo kdesi hlboko do doliny batoh, zopár razy nás zrazilo vetrom k zemi, v snehu sme sa spustili dolinou radšej na zadku, brzdiac paličkami... ale že je to inak príma, lebo:
Mesačný tieň valí ďalej...
PS: Dobrá správa. Od 1.12.2005 vošla vo právoplatnosť výnimka pre Speleoklub UK na výskum Mesačného tieňa.
Vážené a milé dámy, a páni - ďakujeme vám!
(pozn.: táto akcia bola zorganizovaná v priamej súčinnosti so SSJ, počas kontrolnej obhliadky podzemia I. Balciarom, a naše poďakovanie patrí na tomto mieste dr. Gaálovi, poskytnuté služobné auto ochrany prírody nám ušetrilo čas a umožnilo prenášku vecí i mančaftu Bielovodskou dolinou.)